Raketa Cyklon-3 (1991-86B)

29.júna som nasnímal ešte jeden raketový stupeň. Tentokrát išlo o posledný stupeň sovietskej rakety Cyklon-3 zo štartu 1991-86. Fotografia bola nasnímaná o 23:38 pri prelete rakety súhvezdiami Hadonos a Herkules, jasnosť objektu pritom neprekročila 3 mag. Raketa sa na orbite pohybuje po excentrickej dráhe o parametroch 435 x 2 999 km, pričom počas pozorovania sa nachádzala na zostupnej trajektórii blízko perigea.

Štart rakety typu Cyklon-3

K štartu rakety došlo 18. decembra 1991 z ruského severského kozmodrómu Pleseck a boli pri ňom vypustené 2 satelity medzinárodného vedeckovýskumného programu APEX. Hlavným a najväčším nákladom bola medzinárodná vedecká družica Interkosmos 25 (posledná z danej rady), avšak druhý, menší satelit je pre našu lokalitu zaujímavejší. Išlo totiž o v poradí tretiu československú družica pod názvom Magion-3. Tá predstavuje pritom posledný pod spoločnou česko-slovenskou vlajkou vypustený satelit (aj keď treba povedať, že slovenský podiel na družici bol o dosť menší ako český). Neskôr boli síce vypustené ešte dve ďalšie družice programu Magion, avšak tentokrát už čisto pod českou vlajkou. Na samostatnú slovenskú družicu si musíme ešte stále počkať.

No a späť k pozorovanej rakete Cyklon 3. Ide o trojstupňový na Ukrajine vyrábaný nosič odvodený od sovietskej medzikontinentálnej rakety R-36. Verzia Cyklon 3 je schopná na LEO dráhu vyniesť náklad o hmotnosti až 4,1 tony a jej celková výška presahuje 39 metrov. Jej posledný, 3. stupeň, označovaný aj ako S5.M je dlhý 2,7 metra a má priemer 2,4 metra. Poháňa ho motor RD-861 na kvapalné pohonné látky, ktorými sú osvedčená, no vysoko toxická kombinácia oxidu dusičitého a asymetrického dimetylhydrazínu.

Predštartovná príprava rakety Cyklon-3 aj s nákladom

Iridium 50

29. júna som nasnímal aj ďalšiu družicu zo série Iridium. K jej záblesku došlo o 22:57 SELČ v súhvezdí Vlasy Bereniky, pričom dosiahla jasnosť asi -7 mag. Iridium 50 odštartovala z amerického kozmodrómu Vandenberg 18. februára 1998 pomocou nosnej rakety Delta 7920 spolu so štyrmi dalšími družicami Iridium (52, 53, 54 a 56).

Raketa CZ-2D (2013-18E)

Čínsky posledný stupeň rakety CZ-2D som nasnímal 29. júna 2013 o 22:46 SELČ pri prechode cez súhvezdie Herkules. Jasnosť rakety vykazovala pravidelné variácie o perióde asi 30 sec, pričom v maxime dosiahla asi 3 mag a v minime sa blížila k takmer nepozorovateľným 6 mag. To svedčí o "prevaľovaní sa" (rotácii) objektu na orbite, čo je pre mnohé posledné stupne rakiet vcelku typická vlastnosť.

Štart rakety CZ-2D-4 s družicou Gaofen-1

Táto raketa pochádza z relatívne nedávno uskutočneného štartu, pri ktorom bola z čínskeho kozmodrómu Ťiou-čchüan vypustená družica pre diaľkový prieskum Gaofen-1 a tri menšie cubesaty (vrátane prvej ekvádorskej družice NEE-01 Pegaso). K štartu došlo presne 26. apríla 2013 a pozorovaný posledný stupeň sa teraz pohybuje na dráhe o výške 634 x 663 km.

Raketa CZ-2D-4 (Čchang-čeng, Dlhý pochod) je dvojstupňový nosič schopný vyniesť na nízku obežnú dráhu náklad o hmotnosti vyše 3 tony. V tejto verzii sa používa od roku 2003 a štart 2013-18 bol jej 16. štart v poradí (všetky boli úspešné). Celková dĺžka rakety je 40 metrov, pričom mnou pozorovaný 2. stupeň, oficiálne nazývaný L-36, je dlhý 8,29 metra a má priemer 3,35 metra. Používa raketový motor YF-24C na vysoko toxické kvapalné pohonné látky (oxid dusičitý a asymetrický dimetylhydrazín).

Kosmos 2455 (Lotos-S #1)

Ruský vojenský satelit Kosmos 2455 som pozoroval 24. júna 2013 o 01:35 SELČ pri prechode cez súhvezdia Lýra a Labuť. Obloha bola počas fotografovania značne presvetlená vďaka Mesiacu v splne, no satelit bol napriek tomu bezproblémovo pozorovateľný a jeho jasnosť som odhadol na asi 3 mag.

Predpokladaná podoba satelitu Lotos-S

Kosmos 2455 bol vypustený 20. novembra 2009 z kozmodrómu Pleseck pomocou nosnej rakety Sojuz-U a v súčasnosti sa nachádza na dráhe vo výške 901 x 909 km. Bližšie podrobnosti o satelite sú utajené, no vie sa, že ide o prvý (a do dnešného dňa jediný) exemplár družíc typu Lotos-S. Tie sú súčasťou nového ruského systému pre elektronický prieskum Liana, ktorý nahradzuje staršie sovietsko-ruské systémy Celina-2 a US-PM (nedávno pozorovaný satelit Kosmos 1220 je staršou verziou družice tohto systému). Hmotnosť satelitu Lotos-S sa odhaduje na 5 ton, pričom je vybavený špeciálnym elektronickým vybavením a senzormi pre zachytávanie rádiovej komunikácie, ktoré sú uložené na štvorici do kríža umiestnených panelov na spodku družice (obrázok dole). Toto vybavenie bolo vyvinuté v moskovskom inštitúte CNIRTI akademika A. I. Berga. Zvyšok družice navrhli a postavili ruské spoločnosti CSKB Progress a KB Arsenal.

Výroba panelov nesúcich detektory zachytávajúce rádiové signály

Raketa Titan 4B (2000-47B)

Nedávno som pozoroval vojenský satelit Lacrosse 5 a teraz, 20. júna 2013 o 1:25 SELČ, som si vyhliadol časť nosiča, ktorý vyniesol jeho príbuzného, satelit Lacrosse 4. Konkrétne ide o 2. stupeň rakety Titan 4B, ktorý je na snímke zachytený pri prechode cez súhvezdia Lýra a Labuť. Jeho prvotná jasnosť na začiatku snímania bola asi 1,5 mag a pozvoľna sa znižovala k menej ako 2,5 mag.

Titan 4B počas štartu so satelitom Lacrosse 4 

Raketa Titan 4B so svojím spomínaným vojenským nákladom štartovala s kalifornského kozmodrómu Vandenberg 17. augusta 2000 po tom, ako bol jej štart predchádzajúci deň odložený. Posledný, 2. stupeň tejto rakety sa teraz nachádza na orbite vo výške 553 x 635 km.

Titan 4B bol používaný v rokoch 1997 až 2005 a svojho času  bol najsilnejším nosičom americkej kozmonautiky (mimo raketoplány), na nízku obežnú dráhu (LEO) dokázal vyniesť náklad o hmotnosti až 21,6 tony. Raketu však využívali takmer výlučne na vojenské štarty, jediný jej civilný náklad predstavovala sonda Cassini k Saturnu. Raketa totiž bola veľmi drahá, jeden jej štart vyšiel na takmer pol miliardy dolárov a to sa stalo aj hlavným dôvodom, prečo pomerne rýchlo skončila (nahradili ju ťažké verzie rakiet Delta 4 a Atlas 5). Raketa mala celkovú výšku 44 metrov a používala 2 veľké bočné urýchľovacie stupne na tuhé pohonné látky. Centrálny 1. stupeň bol vysoký vyše 26 metrov a mal priemer 3 metre. Mnou pozorovaný 2. stupeň má rovnaký priemer a výšku takmer 9 metrov. Používal 1 motor typu LR-91-AJ-11A na silno toxické kvapalné pohonné látky (aerozín-50 a oxid dusičitý) vyrábaný spoločnosťou Aerojet. Druhý stupeň horel celkovo 223 sekúnd a po vyčerpaní paliva váži necelých 5 ton.

Druhý stupeň Titanu 4B počas predštartovných príprav

Progress M-19M

Kedže pri pozorovaní 12. júna som zásobovaciu loď Progress zachytil len "okrajovo", rozhodol som sa na ňu zamerať nasledujúcu noc, keď jej prelet prebiehal za oveľa priaznivejších podmienok, nakoľko satelit sa pohyboval v blízkosti zenitu. Progress prelietal ponad súhvezdie Pastier a cez s. Herkules o 23:34 SELČ a jeho max. jasnosť by som odhadol na asi 2,3 mag (povedal by som, že je to blízko k maximálnej možnej jasnosti, ktorú môže tento satelit v danej výške za ideálnych podmienok dosiahnuť).

Progress M-19M pri spájaní s ISS

Progress M-19M štartoval z Bajkonuru 24. apríla 2013 a krátko na to svet obehla správa, že sa mu neroztvorila jedna z antén stykovacieho systému Kurs. Napriek obavám z toho plynúcich sa loď s ISS bezproblémovo spojila o 2 dni neskôr. K oddeleniu od stanice došlo 11. júna, pričom loď bola navedená na o niečo nižšiu dráhu, kde kvôli istým experimentom by mala zostať až do 19. júna, keď bude spustená do hustých vrstiev atmosféry nad južným Pacifikom.

Resurs-DK1

13. júna o 23:08 som nasnímal aj ruský satelit Resurs-DK1 pri prelete cez súhvezdie Herkules. Jasnosť satelitu som odhadol na asi 2,5 mag. V hornej časti snímky je náhodou zaznamenaný pravdepodobne aj prelet amerického vojenského satelitu NOSS 2-3 (1996-29D), na ktorý sa ale zameriam pri inej príležitosti.

Resurs DK-1 bol vypustený 15. júna 2006 z kozmodrómu Bajkonur pomocou rakety Sojuz-U. Ide o civilnú družicu pre diaľkový prieskum Zeme, ktorá je dlhá vyše 7 metrov a má solárne panely o rozpätí 14 metrov. Nachádza sa na dráhe vo výške 565 x 568 km. Na palube nesie viacero vedeckých a pozorovacích prístrojov, predovšetkým však optický kamerový systém, ktorý umožňuje snímať zemský povrch s rozlíšením až 1 m. Satelit vyrobila spoločnosť CSKB Progress so sídlom v Samare, pričom základné teleso satelitu je odvodené od vojenských fotoprieskumných satelitov typu Jantar (vyrábaných taktiež touto spoločnosťou). Označenie DK sa viaže ku Dimitriju Kozľovovi, ktorý bol hlavným konštruktérom spomínaných družíc.

Lacrosse 5 (USA 182)

13. júna 2013 som zachytil ešte jeden americký vojenský satelit; tentokrát išlo o USA-182, inak známy ako Lacrosse 5. Snímka vznikla o 23:20 SELČ a zachytáva prelet satelitu cez súhvezdia Pastier a Severná Koruna. Jeho jasnosť bola spočiatku asi 6 mag, no náhle sa začala zvyšovať, až sa ustálila na asi 0 mag. Tento efekt (v angl. známy ako "disappearance trick") je pre satelit Lacrosse 5 typický a bližšie sa ním budeme zaoberať nižšie. Na fotografii je náhodou zachytený aj 4 magnitúdový objekt, ktorý je posledným stupňom japonskej rakety H-2A (2002-56E), tú ale opíšem niekedy inokedy.

Jedna z mála zverejnených fotografii, na ktorých je pravdepodobne satelit Lacrosse počas predštartovných príprav  (oficiálne nepotvrdené, že ide o satelit tohto typu)

Satelity Lacrosse (niekedy označované aj ako Onyx) sú veľké americké špionážne satelity určené pre rádiolokačný prieskum. Bližšie podrobnosti o nich sú utajené, ale ich hmotnosť je odhadovaná až na 14 500 kg, pričom ich základné teleso je dlhé asi  12 metrov a max. priemer má 4,4 m. Satelity sú vybavené veľkými solárnymi panelmi o rozpätí takmer 50 metrov a veľkou radarovou anténou, ktorá umožňuje snímať zemský povrch bez ohľadu na počasie v rozlíšení pravdepodobne až 1 meter. Práve veľká anténa a panely sú hlavným dôvodom pomerne vysokej jasnosti satelitu, ktorý je však inak typický spomínaným "trikom zmiznutia". Jasnosť satelitu pri ňom náhle klesne z maxima až k takmer nepozorovateľným 6 mag (resp. naopak), aby sa po nejakom čase opäť náhle zvýšila na maximum (situácia, ktorú som aktuálne nasnímal). Presná podstata tohto fenoménu nie je plne objasnená (nejde o klasickú rotáciu a záblesky ako pri iných satelitoch), no pravdepodobne súvisí s celkovou štruktúrou satelitu a jeho natočením (alebo jeho časti) voči pozorovateľovi (podľa niektorých autorov to dokonca môže byť skúška satelitnej "stealth" technológie).

Predpokladaná podoba satelitu Lacrosse

Lacrosse 5 bol vypustený 30. apríla 2005 z kozmodrómu Cape Canaveral pomocou nosnej rakety Titan 4B (išlo o posledný štart tohto nosiča z Cape Canaveralu) ako v poradí piaty a posledný satelit tohto typu. V súčasnosti sa nachádza na dráhe vo výške 709 x 719 km so sklonom 57° voči rovníku.

X-37B (USA 240)

13. júna 2013 som o 22:45 SELČ nasnímal prelet americkej vojenskej družice USA 240, inak známej ako bezpilotný miniraketoplán X-37B. Prelet bol zaznamenaný cez súhvezdia Panny a Váhy, pričom jasnosť objektu som odhadol na asi 4 mag (predpoveď uvádzala 3 mag).

X-37B počas predštartovných príprav

Ide v poradí už o tretiu misiu tohto typu raketoplánu a zároveň o druhú toho istého stroja. Prvýkrát štartoval na skúšobnú misiu OTV-1 pod označením USA 212 v roku 2010 a strávil vo vesmíre plných 224 dní. Po uskutočnení letu druhého prototypu tohto stroja (misia OTV-2) štartoval stroj z prvého letu aj druhýkrát, na súčasnú misiu OTV-3. Stalo sa tak 11. decembra 2012 z kozmodrómu Cape Canaveral pomocou nosnej rakety Atlas 501.

Štart misie OTV-3

Miniraketoplán X-37B má dĺžku necelých 9 metrov a rozpätie krídel 4,5 metra, jeho váha je necelých 5 ton. Stroj je postavený firmou Boeing pod patronátom US Air Force a hoci je detailne známy jeho vonkajší vzhľad i väčšina parametrov, obsah jeho nákladového priestoru, ako aj misia, ktorú na orbite plní, je prísne utajená. Aj parametre jeho dráhy nie sú oficiálne zverejňované a sú známe len vďaka amatérskym pozorovaniam. Podľa nich sa pohybuje v súčasnosti vo výškach 391 x 402 km, hoci podľa mojej snímky je pravdepodobné, že X-37B prešiel nedávno miernou korekciu dráhy, pretože jeho poloha na hviezdnom poli bola mierne odlišná od predpovede.

Iridium 34

Do zbierky zábleskov družíc Iridium pribudol 12. júna o 22:37 ďalší úlovok. Tentokrát išlo o Iridium 34, ktorá bola vypustená spolu s ďalšími štyrmi družicami (Iridium 19, 35, 36 a 37) z kozmodrómu Vandenberg   27. septembra 1997 pomocou nosnej rakety Delta 7920. Záblesk mal podľa môjho odhadu vyše -5 mag (podľa predpovede -7 mag) a premietal sa do súhvezdia Lev. Na zábere je vpravo dole zapadajúci Mesiac.

ISS a spol.

Túto noc bol klasicky zaznamenaný aj pekný prelet ISS dosahujúcej jasnosť necelých -3 mag. Snímka bola zaznamenaná o 22:58 SELČ pri jej prechode súhvezdiami UMi a Dra.

Tentokrát tu uvádzam aj snímky zásobovacích lodí ATV-4 (fotené o 22:32), ktorá sa zanedlho s ISS spojí a Progressu M-19M, ktorý sa od ISS naproti tomu deň predtým oddelil (fotené 22:53). Jasnosť ATV-4 som odhadol na vyše 2 mag, zatiaľ čo Progress mal asi 3,5 mag.

Progress M-19M

ATV-4

No a aby sme nezabudli, že ISS je hlavne "o ľuďoch a pre ľudí", pridávam aj fotografiu súčasnej, 36. základnej posádky stanice:

Zľava: Alexander Misurkin, Pavel Vinigradov (veliteľ), Chris Cassidy, Luca Parmitano,  Fiodor Jurčichin a  Karen Nybergová

Raketa Zenit-2 (1988-102B)

Raketa Zenit-2 pri prelete cez súhvezdie Váhy (o 22:45 SELČ)...

Toto teleso som 12. júna 2013 pôvodne nasnímať ani neplánoval, no zaujalo ma svojou pomerne vysokou jasnosťou (max. asi  2 mag) a relatívne pomalým pohybom po oblohe, čo dovoľovalo nasnímať jeho prelet hneď na dvoch záberoch. Jasnosť aj pohyb nasvedčovali, že ide o pomerne veľký objekt na vcelku vysokej dráhe, čo sa pri následnej spätnej identifikácii telesa v podstate potvrdilo.

...a ponad súhvezdie Lýra (22:48 SELČ)

Vysvitlo totiž, že ide o posledný stupeň sovietskej nosnej rakety Zenit-2, vypustenej na obežnú dráhu z kozmodrómu Bajkonur 23. novembra 1988 (štart 1988-102). Jej nákladom vtedy bola v poradí šiesta vojenská družica pre elektronický prieskum typu Celina-2 (oficiálne označená ako Kosmos 1980).

Raketa Zenit-2 (na západe označovaná aj ako SL-16) je dodnes používaný, na Ukrajine vyrábaný 57 metrov vysoký dvojstupňový nosič s nosnosťou až 13 700 kg na LEO. Pozorovaný 2. stupeň je dlhý 11 metrov a má priemer 3,9 metra, patrí teda medzi najväčšie kusy "raketového" kozmického odpadu nachádzajúceho sa v súčasnosti na obežnej dráhe Zeme. To, ako aj jeho dobiela natretý povrch sú hlavnými dôvodmi jeho dobrej viditeľnosti aj na vyšších obežných dráhach - mnou pozorovaný stupeň rakety Zenit obieha vo výške 828 x 852 km.

2. stupeň Zenitu-2 na orbite

2. stupeň Zenitu-2 je poháňaný jedným výkonným kyslíkovo-kerosínovým motorom RD-120 a menej výkonnými korekčnými motormi typu RD-8. Suchá hmotnosť tejto rakety (teda po vyčerpaní všetkých pohonných hmôt) je 8,5 tony.

...a na štartovacej rampe.

Zenit-2 počas predštartovných príprav...

Iridium 61

8. júna som zaznamenal aj záblesk družice Iridium 61. Stalo sa tak o 22:52 SELČ pri prechode družice cez súhvezdie Lev a hoci predpovedaná jasnosť záblesku nemala presahovať -4 mag, podľa môjho odhadu sa blížila až k -7 mag. Družica Iridium 61 štartovala 25. marca 1998 z čínskeho kozmodrómu Tchaj-jüan a pochádza teda z rovnakého štartu ako nedávno pozorovaná Iridium 51.

Kosmos 1220

Kosmos 1220 prechádzajúci cez súhvezdie Herkules

8. júna o 22:41 SELČ som pozoroval prelet starej sovietskej vojenskej družice Kosmos 1220 (označenie COSPAR 1980-89A). Dosiahla jasnosť asi 2 mag a fotograficky bola nasnímaná pri prechode cez súhvezdie Herkules.

Podoba satelitu typu US-P

Kosmos 1220 bol vypustený 4. novembra 1980 z kozmodrómu Bajkonur pomocou rakety Ciklon-2 a svojho času patril k prísne utajovaným sovietskym vojenským družiciam pre elektronický prieskum oceánu, ktoré lokalizovali a sledovali morské plavidlá pomocou pasívneho zachytávania ich rádiovej komunikácie. Tieto družice, v sovietskej terminológii označované ako US-P, mali pomerne veľké rozmery: ich základná konštrukcia mala tvar valca o dĺžke asi 17 metrov, ku ktorej boli pripojené 25 metrové solárne panely, celkovo vážili asi 4,5 tony. Takmer každá z družíc US-P pri prieskume oceánu spolupracovala s dvoma ďalšími družicami, tie však boli iného typu - US-A, inak nechválne známe satelity s jadrovým reaktorom na palube.

Satelit typu US-P počas predštartovných príprav

Kosmos 1220 takto spolupracoval s družicami Kosmos 1167 a Kosmos 1249. Bol celkovo 9. družicou typu US-P a hoci sa krátko po jeho vypustení kvôli netypickej dráhe predpokladalo, že nie je plne operačne spôsobilý, Kosmos 1220 fungoval až do júna 1982, keď bol na obežnej dráhe vyradený explóziou. Explózia bola spôsobená zámerne odpálenou samodeštrukčnou náložou, ktorá však nezničila celé teleso satelitu (ktoré tak môžme bez problémov pozorovať), ale pravdepodobne len jeho prístrojovú časť, ktorá asi obsahovala technológie, o ktorých chceli mať Sovieti istotu, že sa nedostanú do rúk nepriateľa (USA samozrejme:-). A tak v súčasnosti obieha pozorovaný zvyšok Kosmosu 1220 vo výške cca 370 x 430 km a pravdepodobne do necelých dvoch rokov zhorí v atmosfére.

ATV-4 po druhýkrát

Po prvom úspešnom pozorovaní lode ATV-4 Albert Einstein som ju pozoroval aj nasledujúcu noc, tentokrát za oveľa lepších pozorovacích podmienok. Uvedená fotografia vznikla o 22:38 SELČ a ATV-4 na nej prelietala v max. výške 80 stupňov, cez súhvezdia Pastier, Herkules a Lýra. Jej jasnosť s určitosťou presiahla 0 mag (presnejšie podľa môjho odhadu asi -0,2 mag). V tomto čase sa loď nachádzala na dráhe vo výške 253 - 256 km.

ATV-4 Albert Einstein

Dňa 6. júna o 01:48 SELČ sa mi podaril zaujímavý úlovok, keď som na vôbec prvom obehu okolo Zeme zachytil čerstvo vypustenú nákladnú kozmickú loď ATV-4 Albert Einstein. Tá odštartovala z kozmodrómu Kourou z Francúzskej Guayany necelé 2 hodiny pred nasnímaním záberu (od posledného stupňa rakety sa oddelila presne o 00:56 SELČ). Stav oblohy počas pozorovania nebol vôbec najlepší, väčšia časť oblohy bola úplne zatiahnutá a aj tam, kde bolo jasnejšie, to bolo rušené vysokou cirrovou oblačnosťou. Napriek tomu som rád, že sa podarilo pozorovanie aspoň časti preletu (vzhľadom na to, že 15 minút pred tým bolo zamračené takmer úplne). Loď ATV-4 mala jasnosť asi 1,5 až 2 mag a prechádzala popod súhvezdie Veľký voz. Na fotografii je pravdepodobne zachytený aj posledný stupeň rakety Ariane 5 ES (pri vizuálnom pozorovaní som si ho nevšimol), ale jeho pravdepodobná stopa takmer hraničí so šumom fotografie, takže ruku do ohňa by som za to nedal :-). Táto snímka preletu bola uverejnená aj na portáli astro.cz.                                                                                  

V poradí štvrtá a predposledná loď Európskej kozmickej agentúry (ESA) pre transport nákladu k ISS váži viac ako 20 ton a je vôbec najťažším satelitom, ktorý kedy vypustila európska raketa Ariane 5 do vesmíru. Na svojej palube nesie viac ako 7 ton nákladu určeného pre ISS, vrátane vody, vzduchu, paliva, náhradných dielov, oblečenia a jedla pre posádku. Účelom lode ATV je nielen dodávka nákladu na Medzinárodnú stanicu, ale bude zabezpečovať aj úpravy a zvyšovanie jej orbitálnej dráhy. Je dlhá vyše 10 metrov a má max. priemer 4,5 metra. Energiu lodi dodáva štvorica solárnych panelov o rozpätí 22,3 metra. Tieto panely boli počas fotografovania už plne roztvorené (stalo sa tak necelých 20 min pred preletom), no ešte nedošlo k vyklopeniu komunikačných antén lode.

ATV na orbite

Štart lode ATV-4, necelé 2  hodiny pred nasnímaním jej preletu

Ako osobnú zaujímavosť by som ešte uviedol, že ešte nikdy sa mi nepodarilo sledovať satelit pri jeho prvom oblete okolo Zeme, takže Albert Einstein je v tomto ohľade vôbec môj "najčerstvejší" vesmírny objekt.

Iridium 7 & Iridium 51

Pôvodne som plánoval na horeuvedenej snímke zaznamenať iba jednu družicu - Iridium 7, ktorá 31. mája o 23:22 SELČ "hodila" nádherný, takmer -8 magnitúdový záblesk. No ako som sa pripravoval na jej fotografovanie, zahliadol som zjasňovať na veľmi podobnej dráhe inú družicu, ktorej záblesk sa v pôvodnej predpovedi (na stránke heavens-above.com) nenachádzal. Neznáma družica dosiahla jasnosti vyše -5 mag, no stihol som zaznamenať len koniec tohto záblesku, počas ktorého už začínala zjasňovať očakávaná Iridium 7 (maxima dosiahla asi 10 sec po prvej družici). Až dodatočne som zistil, že dotyčná "neznáma" družica bola dlhodobo záložná (bližšie info nižšie) Iridium 51, ktorá pravdepodobne kvôli tomu nebola uvedená ani v predpovedi na heavens-above.com. Každopádne fotografia dvojitého, takmer súčasného záblesku družíc Iridium je vcelku efektná a to aj napriek tomu, že je mierne znehodnotená kvôli zahmleniu objektívu spôsobenom veľkou vlhkosťou vzduchu v kombinácii s relatívne chladným počasím. Napravo od družíc sa nachádza súhvezdie Lev.

Americké telekomunikačné satelity Iridium sú v súčasnosti veľmi známym spestrením nočnej oblohy. V kozmickom priestore vo výškach cca 750 km je ich na šiestich operačných dráhach rozložených celkovo 89 (vrátane nefunkčných a záložných) a zabezpečujú satelitnú mobilnú komunikáciu dostupnú prakticky po celej planéte. Zdrojom ich jasných zábleskov je trojica veľkých, extrémne reflexných plošných antén, ktoré pri ideálnom natočení voči Slnku môžu pre pozorovateľa na zemskom povrchu "vyprodukovať" záblesk o jasnosti až -9 mag.

Čo sa týka pozorovaných satelitov - tak Iridium 7 bol vypustený 5. mája 1997 z amerického kozmodrómu  Vandenberg pomocou nosnej rakety Delta 7920. Spolu s ním boli súčasne vypustené 4 ďalšie satelity Iridium. "Neznámy" Iridium 51 bol vypustený 25. marca 1998 z čínskeho kozmodrómu Tchaj-jüan pomocou nosnej rakety Čchang Čeng CZ-2C/SD, spolu s ďalšou družicou (Iridium 61). Iridium 51 mal trochu komplikovanejšiu históriu ako Iridium 7, čo je najskôr aj jeden z dôvodov, prečo nebol zaznamenaný v predpovediach zábleskov na heavens-above.com. Už v decembri 1998 bolo totiž oznámené, že družica je vyradená z operačnej prevádzky a bola prevedená do zálohy. V nej bola až do júla 2012, keď začala byť presúvaná do orbitálnej pozície určenej pre Iridium 7. Napriek tomu samotná Iridium 7 nebola odstavená, a Iridium 51 pravdepodobne poskytuje len určité dodatočné funkcie pre daný orbitálny slot.

Terra

31. mája 2013 o 22:34 SELČ som na 30 sek. expozícii nasnímal prelet amerického satelitu Terra cez súhvezdie Pastier, popri súhvezdí Severná koruna, pričom jeho max.dosiahnutá jasnosť bola asi 3 mag.

Terra počas predštartovných príprav...

Terra bola vypustená na obežnú dráhu 18. decembra 1999 z kalifornského kozmodrómu Vandenberg pomocou nosnej rakety Atlas 2AS. Ide o vedeckovýskumný satelit určený pre diaľkový prieskum Zeme zameraný na sledovanie globálnych meteorologických a klimatických zmien. Je jedným z prvých a najväčších družicových observatórii NASA určených na tento účel a považuje sa za "vlajkovú loď" amerického programu Earth Observing System (EOS) . Hoci ide primárne o americký satelit, na jeho prístrojoch a výskume sa podieľa aj viacero iných krajín (hlavne Japonsko a Kanada). Hlavným výrobcom satelitu je spoločnosť Lockheed Martin Missiles & Space, váži viac ako 4,5 tony a Zem obieha po slnečno-synchrónnej dráhe vo výške cca 700 km.

...a na obežnej dráhe