Záblesk USA 245

Vojenský fotoprieskumný satelit USA 245 som opätovne pozoroval aj 3. septembra o 21:52 SELČ. Jasnosť tohto "Hubblea" namiereného na Zem sa spočiatku pohybovala niečo málo pod 3,5 mag, satelit však s blížením ku kulminačnému bodu začal zjasňovať a hodil záblesk o jasnosti vyše -1 mag. Nasnímaná stopa satelitu sa končí tesne po maxime tohto záblesku, pričom je zaujímavé, že mal priebeh podstatne dlhší ako kratučký záblesk satelitu rovnakého typu USA 186, ktorý bol zaznamenaný na podobnej dráhe pred pár dňami.

Všetky vývojové typy satelitov Key Hole 

Už v minulých príspevkoch som spomínal, že USA 245 patrí k najmodernejšej verzii satelitov KH-11, k tzv. Bloku IV. Teraz sa tu trocha rozpíšem o celkovej histórii projektu KH-11, vrámci ktorej priblížim aj špecifiká jednotlivých verzii. Program amerických fotoprieskumných družíc Key Hole (KH) vznikol už na konci 50. rokov a prešiel rozsiahlym vývinom, vrámci ktorého vznikol celý rad rôznych typov optických špionážnych družíc (pozri obr. vpravo). Spočiatku (do polovice 70. rokov) boli všetky snímky získané týmito družicami zaznamenávané na film, ktorý bol v návratových kapsulách posielaný späť na Zem. A to až do príchodu optoelektronických družíc KH-11 Kennen, resp. Crystal, ktoré začali zasielať snímky pomocou zašifrovanej rádiovej komunikácie cez sieť spojovacích družíc. Prvá verzia, resp. blok KH-11 spočiatku ešte fungovala súbežne s poslednými verziami "návratových" satelitov typu KH-8 Gambit a KH-9 Hexagon, neskôr, v polovici 80. rokov ich však plne nahradili. A teraz priamo k jednotlivým verziám "jedenástok". Samozrejme treba pripomenúť, že program KH-11 je stále plne utajený a väčšina dole uvedených údajov sú síce vysoko pravdepodobné, no napriek tomu neoficiálne a nepotvrdené domnienky:

Jedna z mála uniknutých snímok z KH-11 (Block I), zachytáva
stavbu sovietskej vojenskej lode

* Block I- štartovali medzi rokmi 1976 až 1982 pomocou rakiet Titan 3D, ich hmotnosť sa odhaduje na 13 ton, pohybovali sa na nízkych málo excentrických dráhach o parametroch cca 250 x 500 km. V roku 1984 uniklo na verejnosť vďaka agentovi americkej rozviedky, ktorý si chcel privyrobiť, niekoľko snímok z týchto satelitov a podľa nich sa odhaduje ich max. dosiahnuté rozlíšenie na necelých 15 cm/pixel. K tejto verzii patrili satelity s oficiálnymi označeniami: OPS 5705, 4515, 2581, 3984 a 9627.
* Block II - štarty medzi rokmi 1984 až 1988 pomocou silnejších rakiet Titan 34D, podľa toho pravdepodobne vzrástla o niečo aj hmotnosť satelitov a začali byť vypúšťané na excentrické dráhy s vysokým apogeom (cca 1000 km), max. dosiahnuté rozlíšenie asi pod 15 cm/pixel, patrili sem USA 6, 27 a 33, ktorý fungoval ešte do roku 1996. Táto, ako aj neskoršie verzie sú často označované aj ako KH-11B
* Block III - štarty v rokoch 1992 až 2005 pomocou silných nosičov Titan 4 (pôvodne boli ich štarty plánované na raketoplánoch), hmotnosť pravdepodobne vzrástla až na 19 ton a rozlíšenie na 10 cm/pixel, patrili sem satelity USA 86 a 116, na orbite sa ešte stále nachádzajú aj USA 129, 161 (?) a 186. Pôvodne sa predpokladalo, že pôjde o poslednú verzie systému KH-11, avšak po krachu optickej časti projektu FIA (bližšie info tu) bolo rozhodnuté o výrobe upgradeovanej verzie satelitov KH-11, označenej ako Block IV. Táto verzia je niekedy chybne označovaná aj ako KH-12
* Block IV - posledná verzia programu KH-11, štarty pomocou rakety Delta 4 Heavy od roku 2011, satelity USA 224 a teraz pozorovaná USA 245, podľa niektorých by rozlíšenie mohlo dosahovať cez 8 cm/pixel. Tieto satelity sú teraz hlavné operačné satelity KH-11 na tzv. západnej (USA 245) a východnej (224) orbitálnej pozícii, zvyšné satelity Bloku III sú na orbite ponechávané ako zálohy

A ešte poznámka k často diskutovanému maximálnemu rozlíšeniu týchto satelitov. Uvádzaný údaj (pri poslednej verzii) totiž predstavuje len teoretické maximum, ktoré by bolo možné dosiahnuť v perigeu (cca 250 km) pri maximálnom možnom odhadovanom priemere zrkadla (3,1 metra) a navyše bez atmosféry! Reálne však má vplyv atmosféry nezanedbateľný degradačný vplyv na rozlíšenie, navyše je pravdepodobné, že zrkadlá majú menší priemer (skôr medzi 2,5 - 2,9 metrami), takže sa odhaduje, že reálne snímky zo satelitov Blocku IV dosahujú rozlíšenie sotva 10, skôr 15 cm/pixel, navyše aj to len v perigeu. V prípade starších verzii to bolo samozrejme ešte horšie. Každopádne je isté, že satelity KH-11 sú, čo sa týka rozlíšenia, v súčasnosti najvýkonnejšími optickými špionážnymi satelitmi na svete a konkurenčné družice ostatných štátov ich nemajú šancu dobehnúť (maximum u moderných ruských a francúzskych satelitov sa predpokladá sotva 25 cm/pixel, u iných štátov je to ešte horšie). Musíme sa však zatiaľ zmieriť s tým, že skutočnú pravdu o technických detailoch tohto programu vedia len v NRO.